Bláznivá cesta | Dream Dance

Boli sme prvý rok v kategórii mládež (Patrik 16, Silvia 14). Slovensko bolo usporiadateľom Majstrovstiev Európy 10tich tancov. Boli sme jediný pár, ktorý reprezentoval Slovensko, lebo na Majstrovstvá v 10tich tancoch dostane nomináciu iba majster z každej krajiny.
A tak sme cítili veľkú zodpovednosť za reprezentáciu našej krajiny.
Dlho sme sa pripravovali, absolvovali sme veľké množstvo sústredení a mali sme veľa individuálnych lekcii s trénermi z celého sveta.
Tesne pred našou dôležitou súťažou sme zakončili našu prípravu sústredením v Londýne. Snažili sme sa pripraviť čo najlepšie, každý deň sme niekoľko hodín trénovali až do neskorého večera. Všetko klapalo ako malo. Boli sme výborne fyzicky aj psychicky pripravení a už nás čakala len cesta naspäť jeden deň pred súťažou.
Chceli sme mať istotu, že budeme na letisku včas. Prišli sme tam a mali sme 3 hodiny do odletu.
Povedali sme si, že AŽ 3 HODINY???
Mysleli sme si, že nemá zmysel ísť tak skoro ku lietadlu a tak sme sa zobrali na kávičku a koláčik si oddýchnuť :).
Už teraz keď na to spomínam tak ma mrazí...
Keď sme mali hodinu a pol do odletu, rozhodli sme sa, že už ideme do lietadla. Ako každý cestujúci museli sme aj my prejsť cez kontrolu.
Lenže jeden kufor nám nechceli nechať prejsť a tak ho poslali znova na kontrolu.
Nie je žiadnym tajomstvom, že v Londýne sú obrovské letiská, na ktorých býva neskutočné množstvo ľudí a trvalo to asi ďalšiu pol hodinu.
Nervy, stres, napätie v nás stúpalo extrémnou rýchlosťou.
Ked začali hlásiť, že dvere nášho lietadla sa o chvíľu zatvárajú, tak Patrik bežal s našimi ostatnými kuframi k lietadlu a ja som čakala na ten posledný, v ktorom sa čistou náhodou nachádzali dôležité doklady...
Nakoniec keď otvorili náš kufor a zistili, že tam nič nie je, tak nebol čas na rozmýšľanie iba na utekanie.
A naozaj som iba utekala a utekala a musím povedať, že tá cesta mi prišla nekonečná.
V jednej ruke som držala tašku a kufor a v druhej telefón, lebo som volala s Patrikom, ktorý mal za úlohu zdržať lietadlo čo najviac. (Ako vo filme hahaha)
Po 15 minútach behu sa mi podarilo dobehnúť a ešte nás našťastie pustili :).
Nastúpila som do lietadla ako posledná a všetky oči sa pozerali na nás, ale keď sme si konečne sadli tak som nechápala čo všetko sa za hodinu a pol stihlo udiať.
Celá príprava mohla byť nevyužitá, ale nakoniec všetko dopadlo fantasticky.
Nikto o našej bláznivej ceste plnej stresu nevedel a vytancovali sme pre Slovensko 4. miesto na Majstrovstvách Európy.